Uprednostnený (170/365)

 Čakanie u lekárov zvládame zatiaľ len veľmi ťažko. Aj počas tých chvíľok kedy je pomerne kľudný ,zvykne sa dovnútra ambulancie doslova dobíjať . Visí na dverách, búcha na ne, kope do nich... nerobí to vôbec agresívne. Skôr sa ich len snaží otvoriť a nechápe prečo sa to nedá- guľa na dverách je preňho ešte stále novinka, ktorá ho zakaždým nanovo zaskočí.

Vie byť skutočne neodbitný , a ak sa ho snažím odlákať alebo odtiahnuť od jeho cieľa, potešuje mňa aj spolučakajúcich svojim nesúhlasným, až zúrivým rykom.

Nečudo potom, že je už tradične v poradí uprednostnený. Na jeho prejavy som už príliš zvyknutá na to, aby ma to dokázalo rozhodiť, ešte stále som si ale nezvykla na pohľady ľudí nazerajúcich cez okuliare
značky Ideál. Na karhajúce pohľady starších generácií, zvlášť žien- odsudzujúcich každý ( v prudko konzervatívnom ponímaní) neslušný počin môjho syna.

Nechcem si na to zvykať, túžim po tom, aby sa pohľad ľudí zmenil.